Keltska historia

Kelti, podobne ako Germáni, boli silne mysticky založeným národom. Na rozdiel od Germánov však vo svojej spiritualite Kelti až tak výrazne neinklinovali k uctievaniu sily, boja, hrdinskej smrti, či k pohŕdaniu všetkým ženským, slabým a starým.

Druidizmus, vyššia forma keltského náboženstva, sa objavil až pomerne neskoro – nanajvýš niekoľko storočí pred n. l.. Predtým sa vyskytovali iné podoby religiozity, napr. Kult bohyne-matky, kult prírodných síl a kult hérov. Vo všetkom, čo Keltov obklopovalo, nachádzali prejav géniov, z ktorých každý mal svoju vlastnú oblasť, ktorú chránil. Zatiaľ, čo stredomorský človek bol tvorom mestským, Kelt bol človek dedinský - žil v bezprostrednom styku so silami, ktoré z tohoto prírodného prostredia vyžarovali. Vyznával náboženstvo pôdy, ctil pramene, hory a stromy, niektoré rastliny obdarené zvláštnou mocou (napr. Šalviu). Zo stromov -strašných duchov prežívajúcich človeka- predovšetkým dub, niekedy porastený imelom.

V súlade s pythagoreizmom i učením Rgvéd veril keltský človek v prevteľovanie a nesmrteľnosť duše, no táto viera sa u neho menila. Vo svojich prvých prejavoch sa keltské náboženstvo opieralo zrejme o rozšírený animizmus, v ktorom vynikali niektoré sily symbolizované napr. Bohyňou-matkou a motívom sekery. Okrem toho existovali však aj početné kmeňové božstvá (prevažne mužské). V prameňoch bolo objavených 374 mien bohov, z toho 305 sa vyskytuje iba raz (kmeňové). 69 nadpozemských bytostí je nad-kmeňového významu.

Trojica Taranis-Teutates-Esus mala významné postavenie v keltskom panteóne. Taranis je značne podobný germánskemu Thorovi. Bol bohom hromu, Latinovia ho pripodobňovali Jupiterovi. Kelti ho znázorňovali s mlatom (pripomínajúcim Thorovo kladivo Mjollmir.)

Teutates sa podobal skôr Merkúrovi. Bol ochranným bohom keltských kmeňov. Jeho meno znamenalo „kmeň“, pretože spájal niekoľko rodov do jedného kmeňového spoločenstva. Od stúpencov vyžadoval mnoho krvavých obetí aby posilnil svoju ochrannú moc. Obetovali mu zvieratá i ľudí, aby si zaistili jeho ochranu. Pomocou týchto obetí sa rody a kmene stmelili, cítili sa ako kultové spoločenstvo. Teutatesa nazývali tiež „kráľom bojovníkov“ alebo „kráľom zemí“.

Ésus bol ochranným bohom remeselníkov. Nosil so sebou obrovskú sekeru, akú ľudia používali na stínanie stromov. Doprevádzali ho jastraby a po jeho boku stál býk. Ésus od vyznávačov taktiež vyžadoval mnoho obetí
.
Kelti prisudzovali veľký duchovný význam zvieratám. Chápali ich v dvoch rovinách:
1. Ako stelesnenie tieňov, či duchov. Platilo to predovšetkým o hadovi a mačke. Tú považovali za zosobnenie čarodeja a počas niektorých sviatkov ju rituálne trýznili a upaľovali (hlavne na deň letného slnovratu).
2. Podľa druhej predstavy boli zvieratá nazývané psychopompami - sprievodcami duší. Ich úlohou bolo nadväzovať spojenie medzi svetom živých a svetom mŕtvych. Sem patrili niektoré vtáky, napr. labute. Najdôležitejšia úloha v spájaní oboch svetov však pripadala jeleňovitým a koňom. Jeleňa pokladali Kelti za fantastického a tajomného tvora, ktorý dokáže neopatrných lovcov zlákať na neznáme chodníky smerujúce na onen svet, odkiaľ sa človek už nevracia. Tieto okolnosti vysvetľujú kult Cernunna, božského jeleňa, sprievodcu duší. Bol to silný ochranný boh zvierat i ľudí. Uctievali ho predovšetkým v Gálii. Doprevádzali ho divoké zvieratá. Na hlave mal jelenie parohy, v ruke držal hada, ktorý mal však hlavu barana. Lovci mu prinášali obete aby získali jeho ochranu. Objavoval sa tiež s veľkým vakom v ktorom boli peniaze alebo potrava. Keď ho ľudia prosili, obdarovával ich blahobytom a bohatstvom. Zostupoval tiež do podsvetia, kde žili duše mŕtvych.
Kelti dlho nepoznali chrámy v podobe budov. (Spoznali ich až pod rímskym vplyvom.) Ako posvätné miesta využívali zvláštne prírodné lokality označované ako miesta sily, napr. háje, lúky, hory, jaskyne, rieky, potoky, termálne pramene, neobývané ostrovy a pod.
Vyznávali ľudské obete ako najvyššiu formu obetovania a uzmierovania bohov. Preferovali zločincov a vojnových zajatcov, v prípade ich nedostatku však obetovali aj nevinných. Existovalo veľa spôsobov usmrcovania obetí. Taranisovi sa spaľovali, Esusovi vešali na stromy, Teutatesovi topili. Podľa Caesara spaľovali ľudí vo veľkých slamených figurínach. Obetovanie človeka bolo záverom, vyvrcholením kultového obradu.

V kolobehu ročného cyklu slávili Kelti dva hlavné sviatky: Samain sa slávil okolo prvého novembra (s príchodom chladu). Bola to noc, kedy mŕtvy vstupovali do sveta živých. Druidi túto noc prinášali mnoho obetí, aby uspokojili zlé mocnosti.

Beltine - príchod jari, vyvrcholenie síl čarodejníc. Oslava výhry nad nimi. Zapaľovali sa hranice.

Ďalšími dvoma dôležitými sviatkami boli Imbolc a Lugnasad (okolo slnečných rovnodenností). Lugnasad bol sviatok slnečného boha nazývaného Lugh (podľa neho pomenované napr. mesto Lyon).

Náboženstvo inštitucionalizované kňažstvom sa u Keltov objavuje až v 6. storočí pred n. l. Predtým pravdepodobne existovalo tiež, avšak nie sú o tom doklady. Kelti prežívali spiritualitu inak než Rimania; viac citovo a prírodne.
V roku 750 pred n.l. Starovekí Gréci stretli kupcov z Hallstattu /podľa Hallstattu je aj nazvaná staršia doba železná/, čo je dnešné Rakúsko. Neskôr napísali, že kupci si hovorili Keltoi. A Kelti nenapísali nič, lebo nevedeli písať.V roku 387 pred n.l. sa Kelti stretli s Rimanmi a v bitke ich porazili. Rimania tiež nevedeli dobre písať a nazvali Keltov Celtae. V roku 279 pred n.l. po bitke pri Delfách Gréci vyhnali Keltov zo svojho územia. Nebolo to celkom fér víťazstvo, lebo Grékom pomohlo zlé počasie a zosuv pôdy. V roku 225 n.l. sa Kelti stretli s Rimanmi pri Telemmone a víťazne vyšli Rimania.

V roku 218 n.l. nastali vojny medzi Kartágincami zo severnej Afriky a Rimanmi. Ale Kelti sa spojili s Kartágom a Rím dobývali spolu. Ale v roku 202 pred n.l. Kartágo dobyli Rimania a potom si posvietili na Keltské územia v Španielsku a severnej Itálii. Rimania sa tak pomstili.V roku 60 pred n.l. rímsky veliteľ a doživotný diktátor Gaius Julius Caesar sa rozhodol presláviť a aj preslávil tým, že zaberie keltskú Galiu, čo je dnešné Francúzsko. Časť Keltov ho privítala a iná nie, no a tých rozprášil.V roku 52 pred n.l. vzniklo povstanie proti Rimanom.Viedol ho Gal /teda Kelt/ Vercingetorix /jeho meno znamená : Veľký vodca stovky bitiek/ pri oppide Alezia. Caesar vybudoval skvelé kruhové opevnenie okolo obkľúčenej Alezie také, že sa nedostal nik zvnútra von a rovnako zabránil aj oslobodeniu zvonka. Použil napr. vlčie jamy /jama so zašpicateným kolom tak zakrytá, že ju nebolo vidieť / a pri útoku Keltov rímski vojaci hádzali do ich štítov veľmi dlhé kopie, tie sa tam zabodli a zavadzali, takže Kelti museli svoje štíty zahodiť a museli bojovať bez ochrany štítov. V roku 43 pred n.l. nastala bitka v Británii medz cisárom Claudiom a Keltmi.

Claudius ich vyhnal až do hôr Walesu a Škótska, aj keď v roku 61 n.l. krvavé povstanie Icenov a kráľovnej Boudiccy sa skončilo víťazstvom Rimanov. V roku 84 n.l. Rimania vyhrali aj bitku pri Mons Graupius v Škótskych horách a poslední slobodní Kelti zostali už len v Škótsku a Írsku.V roku 120 n.l. Cisár Hadrián dal vybudovať v severnom Anglicku obranný val - zachoval sa skoro celý doteraz a má meno Hadriánov val. Piktovia a Škóti zostali za ním. V roku 312 n.l. cisár Konštantín Veľký prial kresťanskú vieru a potom sa kresťanstvo stalo rímskym štátnym náboženstvom. Aj Keltov obrátili na kresťanskú vieru a ich staré tradície postupne zanikali. Už neboli žiadne obete.V roku 410 n.l. Rimania odtiahli z Británie, ale skôr než sa slobodní Kelti spamätali, dobehli Anglovia, Sasi a Jutovia. Kto prišiel prvý, ten vládol.V roku 432 n.l. Svätý Patrick prišiel do Írska a obrátil Keltov na kresťanskú vieru.V roku 493 n.l. britskí Kelti sa naposledy pokúsili vyhnať Sasov a vyhrať aj v bitke pri Mount Badone.Viedol ich úžastný kráľ Artuš a bitku vyhral. V roku 520 n.l. Artuš prehral až v boji proti vlastnému synovcovi Mordredovi. Ale kým sa britskí Kelti handrkovali, čo robili často, Anglovia a Sasi si podmanili juhovýchod Británie a vytvorili štát čiže Anglo - land, čiže England, čiže Anglicko, to už všetci poznáme /snáď/.

Keltský život
Kelti boli roľníci, ak práve nebojovoli alebo nepoľovali. Chovali ovce, kravy, sliepky, atď. Kelti sa radi predvádzali nahí /dokonca aj tak bojovali/, ale samozrejme, že nosili niečo oblečené. Ženy nosili kárované sukne a bohatší muži aj ženi nosili na krku ťažké zlaté kruhy - torquesy. Ich šaty nemali gombíky. Zopínali si ich sponami a brošňami. Ženy sa zdobili všelijakými šperkami - náramkami, náhrdelníkmi, sponami, náušnicami a prsteňmi. Keltské domy mali steny z prútia. Strechy boli z drevených šindľov a uprostred jedinej miestnosti, v ktorej žila celá rodina, horel oheň. Problém bol v tom, že dom nemal komín, čiže im dym škodil zdraviu a občas iskra odletela a dom zhorel. Kelti už vedeli spracúvať železo, boli aj dobrými obchodníkmi. Ich kňazi sa volali druidi, svoje posvätné miesta si budovali v lesoch, veľmi si vážili stromy a mnohé z nich pokladali za posvätné.

Domy stavali v skupinách a väčšinou na vrchole nejakého kopca a okolo mesta boli hradby. Keltské mesto sa nazýva oppidum. Jedno také sa nachádzalo aj na území Bratislavy a bolo také veľké, že pokrývalo skoro celé územie historického starého mesta. Našli sa tu aj pozostatky domov, pecí, mince - zvané Biateky podľa nápisu na nich - Biatec /ale nik nevie, čo to slovo Biatec znamená - možno je to meno nejakého ich kráľa/. Kelti žili v Čechách /tam asi viac ako na Slovensku - našlo sa tam veľa pamiatok/, ale boli aj na Slovensku - napr. v Stupave, na Záhorí pri Senici, pri Rimavskej Sobote atď, dokonca nad priehradou Liptovská Mara je na kopci Havránok zrekonštruovaná keltská svätyňa. A treba najmä povedať, že Kelti sú prvým historicky známym národom, ktorý obýval naše územie a poznáme jeho meno.
V súčasnosti sa stávajú zase známymi - vznikajú skupiny, ktoré hrajú "keltskú" hudbu, organizujú sa tradičné keltské sviatky, až sa z toho stala súčasná móda